Profesionálne doučovanie netradičných jazykov

Kto som?

Moja cesta sa začala už v 9 mesiacoch, keď som začala hovoriť vo svojom materinskom jazyku. O niekoľko mesiacov neskôr som si začala vymýšľať vlastné slová so silným talianskym prízvukom. Keď som mala 3 roky, po týždňovej dovolenke u starej mamy som začala hovoriť po maďarsky. V tom období som svojich rodičov neustále trápila otázkou: „Ako sa to povie?“ Na základnej škole som sa začala učiť angličtinu a ako 14-ročná som ju v škole aj učila, pretože mi moja učiteľka povedala, že to dokážem. Na hodine nemčiny, keď som mala 10 rokov, mi učiteľka povedala, že by som sa tento jazyk nemala učiť, pretože naň nemám hlavu. O niekoľko rokov neskôr som sedela v prvej lavici v tej istej triede a bola som najlepšia z približne 50 detí.

Keď som mala asi 8 rokov, prišla som za mamou s tým, že sa chcem naučiť po taliansky. Naučila som sa asi dve lekcie a pocit, že som rozumela slovám „casa“ a „chiesa“, bol pre mňa ako Oscar v Hollywoode. Od 15 rokov som trávila letné prázdniny s učebnicami v rukách a učila sa základy srbochorvátskej, talianskej a španielskej gramatiky. Medzitým som venovala nejaký čas aj staroegyptčine. Z angličtiny som úspešne zvládla na maturitnej skúške najvyššiu úroveň. Dodnes ani neviem ako. Pamätám si len, že komisia po prvých pár minútach jednoducho prikyvovala hlavami. Potom som už mohla hovoriť o čomkoľvek.

Učebnice jazykov ma sprevádzali a stále sprevádzajú životom. Bolo to tak aj na mojej prvej vysokej škole, kde som päť rokov podstupovala „mučenie“ v podobe prekladov zo slovenčiny do latinčiny a starogréčtiny. Okrem tejto „tortúry“ som sa naučila základy poľštiny, bulharčiny, slovinčiny, modernej gréčtiny, rumunčiny, turečtiny, španielčiny a nemčiny. (Dokonca ma jeden učiteľ nemčiny presviedčal, aby som sa jej začala venovať.) Keďže tieto jazyky ma učili rodení hovoriaci – často ovládali iba svoj vlastný jazyk a od začiatku nám všetko vysvetľovali len v ňom – prirodzene nás v triede bývalo len málo t.j. dvaja či traja, alebo som tam bola sama. Dodnes väčšine z týchto jazykov rozumiem v bežnej konverzácii, ale gramatika by si už zaslúžila oprášiť. Aby toho nebolo málo, navštevovala som aj prednášky z chetitčiny a luvijčiny – jazykov zapisovaných klinovým písmom. Vďaka svojmu záujmu o cirkus a množstvu literatúry napísanej v ruštine som sa naučila čítať ruskú abecedu, keď som čakala na bratislavskú mestskú dopravu.

Po vysokej škole ma osud zaviedol do cestovného ruchu, ktorý je dodnes mojou vášňou. Konečne som tam mohla využiť všetky svoje znalosti. Počas mnohých hodín strávených na recepcii som sa naučila počas jednej hodiny prepínať medzi 10 jazykmi a komunikovať s každým. Aj tu ma, samozrejme, sprevádzali učebnice. Každú voľnú sekundu som venovala cvičeniam, učeniu slovnej zásoby a gramatiky. Moji učitelia a stovky súkromných hodín, ktoré by ma v tom čase stáli toľko, že by som za tie peniaze mohla postaviť dom, mi pomohli napredovať ešte ďalej. Z celého srdca ďakujem týmto učiteľom za to, kým som dnes: Dario Eurialo Magnani, Aldo Bani, Jasna Rendulić, Vice Šunjić, Ada Josifi, Sonila Korriku.

Keďže som následne nadobudla pocit, že už sa nemám čo nové naučiť, rozhodla som sa začať študovať ďalšiu vysokú školu. Popri práci na dve zmeny, starostlivosti o domácnosť a dvojfázovom tréningu vzdušnej akrobacie som sa pustila do ďalšieho štúdia. Napokon sa mi splnil ďalší sen a na poličke mi pribudol diplom s nápisom „Taliansky jazyk a kultúra“. Vždy som hovorila, že moje deti budú najskôr hovoriť po taliansky. Po štátniciach som mala z chorvátčiny rovnakú úroveň vedomostí a odporučili mi prácu prekladateľky na chorvátskom veľvyslanectve, ktorú som však napokon odmietla.

Celý život som mala pred očami ešte jednu scénu – ako nám učiteľ zemepisu na základnej škole povedal vetu: „V Albánsku nič nie je.“ Celý rok som sedela pod mapou Európy, pozerala na krajinu, v ktorej údajne nič nie je, a premýšľala: Prečo sa teda volá Shqipëria? Keďže mi moja povaha nedovolila zostať len pri tejto predstave, v roku 2012 som túto krajinu napokon navštívila. Tento zvláštne znejúci jazyk sa stal mojou vášňou a odvtedy som sa ho ani na chvíľu nevzdala. Som veľkou milovníčkou cestovania. Je zaujímavé, že v Taliansku a Chorvátsku som bola prvýkrát až vtedy, keď som už ich jazyky ovládala aspoň na základnej úrovni. Vždy som sa začala učiť jazyk ešte predtým, ako som danú krajinu navštívila. Dnes už tiež viem, prečo bolo na tej mape napísané Shqipëria.

Jazyky sú súčasťou mňa. Nedokážem existovať bez talianskeho jedla, zmyslu pre krásu a hudby. Dalmátske piesne ma vždy dojmú a albánska drsnosť spojená s vrelosťou si zakaždým získa moje srdce. V mojej kabelke vždy nájdete učebnicu. Ak mám chvíľu času, robím si cvičenia a pri počúvaní videí sadím kvety v záhrade. Stále sa mám čo učiť, ale nechcem vedieť všetko, pretože potom by odhaľovanie krás jazyka stratilo svoj význam. Môj playlist tvoria Tomislav Bralić, Colonia, Andrea Bocelli, Amedeo Minghi a Il Volo. Nesmú chýbať ani Elvana Gjata a Ardian Bujupi. Na dovolenky chodím po Taliansku, bývalej Juhoslávii a Albánsku… kam inam? Pre mňa je to jednoducho najlepšie. Aj cestovný ruch mi dal možnosť zlepšovať sa vo všetkých jazykoch ešte viac, pretože som ich musela používať každý deň.

Keď som písala diplomovú prácu, ktorá bola zameraná na porovnanie taliančiny s románskymi jazykmi Balkánu – istrijčinou, istrovenétčinou, istrorumunčinou, dalmatčinou, arumunčinou a meglenorumunčinou – povedal mi: „Miroslava, ty poznáš všetky jazyky sveta, ale slovenčinu…“ Nikdy zo mňa nebude Slovenka. V mojom srdci sú iné národy.Obdobie covidu prinieslo dôležitý zlomový moment, keď sa mojou celoživotnou prioritou stala moja práca. A je to tá najlepšia práca na svete…Toto je váš učiteľ. Nikdy som neštudovala pedagogiku. Prečo? Nepotrebujem počúvať teórie o tom, ako učiť. Buď vás to baví, alebo nie. Buď to viete, alebo nie. Preto hovorím, že nie som učiteľka. Som váš sprievodca na ceste za novým jazykom.