Moja cesta sa začala v 9 mesiacoch, keď som začala hovoriť v materinskom jazyku. O pár mesiacov som si začala vymýšľať vlastné slová s výrazným talianskym prízvukom. V 3 rokoch som po týždňových prázdninách u babky začala hovoriť po maďarsky. Počas tohto obdobia som svojich rodičov týrala neustálymi otázkami "to po ako hovoria?".
Základná škola ma naučila angličtinu a v 14 rokoch som v škole hodiny angličtiny viedla ja, keďže môj učiteľ mi povedal, že to dám. Na krúžku nemčiny v 10 rokoch mi nemčinárka povedala, že sa nemám jazykom venovať, lebo na ne nemám hlavu a o pár rokov som na tom istom krúžku sedela v prvej lavici a bola najlepšia z asi 50 detí. V asi 8 rokoch som prišla za mamou s tým, že sa chcem učiť po taliansky. Naučila som sa asi 2 lekcie a pocit, že rozumiem slovám "casa" a "chiesa" bol pre mňa ako oskar v Hollywoode.
Od 15 rokov som letné prázdniny trávila s učebnicami v ruke a naučila som sa základy srbochorvátčiny, taliančiny a čítať po španielsky. Medzičasom som chvíľu venovala aj starej egyptčine. Najvyššiu úroveň maturity z angličtiny som urobila ani neviem ako, len si pamätám, že komisia po prvých minútach iba kývala hlavou. Potom som si už mohla hovoriť hocičo.
Učebnice jazykov chodili a chodia so mnou stále, a tak išli aj na prvú vysokú školu, kde som 5 rokov podstupovala týranie v podobe prekladu zo slovenčiny do latinčiny a starogréčtiny. Okrem tejto tortúry som sa naučila základy poľštiny, bulharčiny, slovinčiny, novogréčtiny, rumunčiny, turečtiny, španielčiny a nemčiny. (Nemčinár ma dokonca presviedčal, aby som ju išla študovať.) Keďže ma tieto jazyky učili rodení hovoriaci (často ovládali iba svoj jazyk a na hodinách od počiatku vysvetľovali iba vo svojom jazyku, v učebni sme bývali prirodzene iba 2-3 študenti alebo sama) dodnes väčšine týchto jazykov v hovore rozumiem, no gramatika by potrebovala update. Aby toho nebolo málo, nakukla som aj na prednášky o chetitčine a lúvijčine – jazyky zapisované klinovým písmom.
Vďaka mojej záľube v cirkuse a množstvu literatúry písanej v ruštine som sa čakajúc na bratislavskú MHD naučila čítať azbuku. Po vysokej škole ma osud zavial do cestovného ruchu, ktorý je mojou srdcovkou stále. Tam som konečne mohla všetky svoje znalosti využiť. Počas množstva hodín strávených na recepcii som sa naučila ako za 1 hodinu prestriedať 10 jazykov a s každým sa dohovoriť. No aj tu so mnou chodili do práce moje učebnice a každú voľnú sekundu som trávila robením cvičení, učením sa slovíčok a gramatiky.
K ďalšiemu napredovaniu mi pomohli moji učitelia a stovky súkromných hodín, za ktoré by som vtedy postavila dom. Z celého srdca za to, kým som, ďakujem menovite nasledovným: Dario Eurialo Magnani, Aldo Bani, Jasna Rendulić, Vice Šunjić, Ada Josifi, Sonila Korriku.
Keďže ma následne prepadol pocit, že sa nemám, čo učiť, rozhodla som sa pustiť do ďalšej vysokej školy popri práci na 2 zmeny, vedeniu domácnosti a 2 fázovom trénovaní vzdušnej akrobacie. Konečne sa naplnil ďalší môj sen, ktorý skončil diplomom v mojej polici, na ktorom je napísané "Taliansky jazyk a kultúra". Vždy som vravievala, že moje deti budú v prvom rade hovoriť po taliansky.
Po štátniciach som mala identickú úroveň znalostí aj z chorvátčiny a bola som odporučená na prácu prekladateľa na chorvátskom veľvyslanectve, čo som nakoniec odmietla. Celý život som mala pred očami ešte jednu scénu – ako nám zemepisár v 7. ročníku povedal vetu "v Albánsku nič nie je". Celý ročník som sedela pod mapou Európy a dívala sa na tú krajinu, kde nič nie je a zamýšľala sa, prečo je pomenovaná Shqipëria? Keďže moja povaha mi nedala, tak som konečne v roku 2012 do tejto krajiny zavítala. Zvláštne znejúci jazyk sa stal mojou srdcovkou a odvtedy som ho neodložila ani na chvíľu.
Som veľkým milovníkom cestovania. Zaujímavé je, že v Taliansku a Chorvátsku som prvýkrát bola, keď som už ich jazyky ovládala aspoň na základnej úrovni. Vždy som sa jazyk začala učiť skôr než som krajinu videla. Dnes už viem aj prečo na tej mape bolo napísané Shqipëria.
Jazyky sú súčasťou mňa. Neviem existovať bez talianskeho jedla, citu pre krásu a hudby. Dalmatínske piesne ma vždy dojmú a albánska drsnosť kombinovaná s vrúcnosťou ma chytá za srdce vždy, keď som tam. V mojej kabelke vždy nájdete nejakú učebnicu. Ak mám chvíľu čas robím si cvičenia a kvety sadím počúvaním videí. Stále sa mám aj ja čo učiť,ale nechcem vedieť všetko, pretože potom odhaľovanie čarov jazyka stratí zmysel. Môj zoznam skladieb na počúvanie sa skladá z Tomislava Bralića, Colonie, Andreu Bocelliho, Amedea Minghi, zoskupenia Il volo. Nesmie chýbať ani Elvana Gjata a Ardian Bujupi. Na dovolenku chodím dookola do Talianska, bývalej Juhoslávie a Albánska....kam inam.... tam mi je najlepšie.
Momentálne dúfam, že sa mi podarí urobiť skúšku z albánčiny a chorvátčiny na miestnych univerzitách. Cestovný ruch mi ďalej dal možnosti sa vo všetkých jazykoch zdokonaliť ešte viac, keďže som ich musela používať denne.
Môj školiteľ mi pri písaní práce, ktorá bola zameraná na porovnanie taliančiny s románskymi jazykmi na Balkáne – istrijčina, istrobenátčina, istrorumunčina, dalmátčina, arumunčina a meglenorumunčina, povedal: "Miroslava, Vy viete všetky jazyky sveta, ale tá slovenčina...". Slovák zo mňa veru nikdy nebude. Ani nemôže, pretože v mojom srdci sú iné národy. Obdobie covidu prinieslo dôležitý zlom, kedy sa moja celoživotná priorita stala mojou prácou. A je to najlepšia práca na svete... Takáto je vaša učiteľka. Učiteľstvo som nikdy neštudovala, lebo načo? Nepotrebujem počúvať teórie o tom, ako sa má učiť. Buď vás to baví alebo nie. Buď to viete alebo nie. Preto vravievam, že ja nie som učiteľka. Som váš sprievodca na ceste nového jazyka.